Premeny planéty, ktorých sme strojcami i svedkami sa zapisujú do geologických záznamov a ktoré dnes začíname rozoznávať pod súhrnným názvom antropocén. Máme veľa dôvodov k znepokojeniu, od postupujúcich klimatických zmien, vymiernia druhov a rozvratu ekosystémov. Pokračuje rast nerovnosti, rozklad demokracií a nástup autoritárskych režimov. Umenie na tieto zmeny reaguje a už niekoľko dekád jasne rozpoznávame ústup postmodernej paradigmy a zrod novej, pre ktorú sa pomenovanie iba hľadá, pričom jedným z horúcich kandidátov je termín metamoderna. Vidíme zmeny v umeleckej praxi, odklon od oceňovania nezúčastneného estetického zážitku k participatívnejším modelom, k sociálnej, politickej a ekologickej angažovanosti, odklon od ironickej postmodernej hry a sebavyjadrenia ako najvyššej méty k dôrazu na naliehavejšeie celospoločenské témy.

 

Ako by malo vyzerať umelecké vzdelávanie pre vek antropocénu je otázka, ktorú bysme mali riešiť. Opäť sa musíme spýtať, čo je umenie a aká je jeho funkcia v spoločnosti. Umelecká autonómia sa ukazuje ako naivné riešenie a umelci sa potrebujú v rámci vzdelávania pokúšať nahliadnuť, ako je umenie situované v spoločnosti, v ekonomike a v politike.