Poznané už z antiky: „Architektúra je matka umení.“;

​

Johann Wolfgang von Goethe: „Architektúra je zhmotnená hudba.“;

​

Ludwig Mies van der Rohe: „Architektura je vôľa určitej epochy prenesená do priestoru.“;

​

Mies van der Rohe: „Menej je viac.“;

​

Le Corbusier: „Dom je mašina na bývanie.“;

​

Adolf Loos: „Ornament je zločin!“;

​

Frank Loyd Wright: „Architektúra je kázeň v kameňoch.“;

​

Vladimír Karfík: „V dejinách to bola vždy architektúra, ktorá pomenúvala celé epochy vývoja ľudstva.“;

​

Reem Koolhaas: „Umenie, ktoré má najbližšie k architektúre, je predsa hudba.“,

​

David Nixon: „Keď navrhujete stavbu pre stav beztiaže, tak to mení celú architektonickú perspektívu.“.

​

To je len pár citátov slávnych a osobností, ktoré charakterizujú architektúru.

​

Ja som dodal v jednom rozhovore o architektúre u nás: „Architektúra musí mať dušu...“ (...aspoň na Zemi).

​

Áno, architektúra je umenie. Je synergiou výtvarných, technických, prírodných, spoločenských a ekonomických disciplín. Takmer všetkého, čo tvorí a ovplyvňuje život človeka. Človeka, ktorý od prvopočiatku svojej existencie svojou prítomnosťou a schopnosťami prežiť tvoril a pretváral. Tvoril svoje obydlia, pretváral prírodu...

Architektúra aby bola umením, musel jej tvorca ovplývať priestorovou predstavivosťou, výtvarným talentom, mať fantáziu a používať logiku v stavebno-technickom riešení a nakoniec byť vizionárom. Tak architektúra prešla od prvopočiatku rôznymi slohmi, štýlmi, čiže „–izmami“. Medzi nimi sú výnimočné diela-monumenty, ktoré sa stali medzníkmi v hľadaní progresu, ale aj gýče, či „škaredé domy“. Tie prvé sú vrcholmi „architektonického“ ľadovca, tie druhé tvoria tú väčšiu, neviditeľnú jeho najspodnejšiu časť.

​

Som z generácie na prelome 20. a 21. storočia, teda ešte markantnejšie z rozhrania 2. a 3. tisícročia! V 20. storočí pre architektov bolo základom poznanie a ovládanie architektonického a staviteľského remesla: od secesie, cez modernu, postmodernu, neomodernu... . V 21. storočí v čase globalizácie, používaní IT, sa pohybujeme často vo virtuálnom čase a priestore. Architektúra pre udržateľný rozvoj prerastá do kategórie vizionárskej architektúry a tá až do architektúry vesmírnej. Pre takú architektúru treba nielen fantáziu, ale najmä odvahu. Ale aj architektonické školy, ktoré budú podporovať hľadanie talentov, ich výchovu, musia mať za cieľ iniciovať v nich dosiahnutie dnes ešte nedosiahnuteľné.... Naučiť ich neodmietať výzvy, plniť si sny a napĺňať predsavzatia.