Otázka univerzitného vzdelania dnes neznie odkiaľ a kam, alebo kde sme sa to dostali parafrázujúc francúzskeho filozofa Jacquesa Derridu, ale kde sa dnes kladú otázky týkajúce sa univerzity? V think-tankoch, na ekonomických fórach, sú nechceným účinkom rozhodovacích procesov. Derrida (1991, 1994) si tieto otázky kládol ako medzinárodný intelektuál v 90-tych rokoch predznamenávajúc zásadnú neoliberálnu transformáciu vzdelávania vedenú pod eufemizmom vedomostná spoločnosť (Liessmann, 2006), v období hrozby škrtov a expandujúceho globálneho kapitalizmu. Kládol si ich vyzývajúc k zodpovednosti medzinárodné inštitúcie a ideu kozmopolitizmu, na obranu filozofického konceptu univerzity, pochádzajúceho z konca 19.storočia. Nasledovná reforma univerzít v rámci vedomostnej a kreatívnej spoločnosti redefinovala pojmy performativity a tvorivosti a oslobodila ich od humanistickej a modernej tradície. Performativitu zadefinovala ako „kultúru výsledkov“ a potrebou byť výkonný aj v úlohách kultúrnej politiky, ktorou je dnes politika kreativity a kreativitu ako inovácie kapitalizmu a obnovu dôveryhodnosti v interaktívnu demokraciu.